Zorka Lednárová

Weg der Stadt

Das Projekt „Der Weg der Stadt“ weist auf das Problem der Barrierefreiheit und Barrieren im Stadtraum bzw. Barrieren die durch die fehlende Empathie gegenüber der Mitmehschen entstanden sind. Es geht nicht nur um einen benachteiligten Teil der Bevölkerung, sondern auch um all jene, die täglich mit der Barriere des Missverstehens ihrer Grundbedürfnisse konfrontiert sind. Dies sind nicht nur physisch reale Barrieren um uns herum, sondern auch soziale Barrieren, oder Barrieren in uns selbst. Etwas wie eine Schwelle oder eine zu enge Tür scheint es manch einem eine Kleinigkeit zu sein, für andere eine unüberwindbare Situation. Ihre Erfahrungen lässt sie in die künstlerischen Prozesse einfließen. Sie reflektiert sich selbst in diesen Situationen mit Hilfe von großformatigen situativen „Porträts“, die direkt aus erlebtem entstehen. Der künstlerische Prozess der Entstehung dieser großformatigen Porträts basiert auf einer authentischen Spur ihrer Erfahrungen und Erlebnissen, für deren Erstellung sie neben den klassischen Medien auch ihren Rollstuhl als Werkzeug benutzt. Ihre deutliche Sprache der Bilder hinterlässt klare Botschaften.

Projekt Cesta Mesta na ktorom dlhodobo pracujem sa intenzívne zaoberá sociálne angažovanou líniou súčasného umenia. V projekte poukazujem na problém bezbariérovosti - bariérovosti mesta. Reflektujem a testujem nie len fyzické, ale aj mentálne bariéry, ako sú nekompetentnosť plánovania, nepostačujúce povedomie, či prežitok neschopnosti prirodzenej integrity bezbariérového priestoru. Pri mojich potulkách mestom sa pravidelne stretávam s veľkými, či menšími prekážkami. Keďže trpím progresívnou svalovou dystrofiou a k presunu používam invalidný vozík, rozhodla som sa venovať problematike bezbariérovosti - bariérovosti mesta, obyvateľov, či nás samých. Pritom sa nejedná len o fyzické, reálne bariéry okolo nás, ale aj o sociálne bariéry v nás samých. Týmto sa vraciam k svojim pôvodným témam iným spôsobom, tak, že ukazujem hranice a bariéry vo veľmi osobnom kontexte. Čo znamená pre nás bariéra vo verejnom priestore? V mysliach ľudí? V nás samých? Pre niekoho maličkosť sa javí druhému, ako neprekonateľná situácia. Mesto čelí aj vďaka komplexným globálnym zmenám novým demografickým výzvam. Rôznorodosť a potreby obyvateľov zohrávajú dôležitú transformačnú úlohu pri vytváraní a plánovaní štruktúry mesta. Pritom ale treba mať stále na mysli aj sociálnu inklúziu, ktorá v slovenskej praxi vyzerá bohužiaľ veľmi smutne. Za éry socializmu bolo praxou schovávanie zdravotne postihnutých v ústavoch či bytoch. Socialistický človek bol výstavný exemplár, do ktorého portfólia takýto obraz „nedokonalosti“ nezapadal. Tieto prežitky sú ešte veľmi citeľné v štruktúre mesta. V mojom projekte nejde len o túto znevýhodnenú časť obyvateľstva, ale o všetkých tých, ktorí sa každodenne stretajú s bariérou nepochopenia ich základných potrieb. Pritom sa nejedná len o fyzické, reálne bariéry okolo nás, ale aj o sociálne bariéry v nás samých. Často ma zaráža nekompetentnosť plánovania, nepostačujúce povedomie, či prežitok neschopnosti prirodzenej integrity bezbariérového priestoru. Pri takýchto stretnutiach cítim v sebe bezbrannosť a hnev, ktoré začleňujem do svojho umeleckého procesu. Procesuálna tvorba: Vo mnou presne vymedzenom časovom úseku som dokumentovala pomocou videokamery môj každodenný pohyb mestom, ako aj fotografovala a dokumentovala bariéry. Prežité skúsenosti som preniesla na plátno pomocou konceptuálnej akčnej maľby, kedy som okrem klasických maliarskych techník maľovala aj pomocou invalidného vozíka, zanechávajúc stopy. Celý proces je taktiež zaznamenaný audiovizuálne a má rovnako dôležitú úlohu ako samotné maliarske dielo.