Exhibition: CESTA MESTA

Curator: Jana Babušiaková

Opening 1.6 2003

Duration of the exhibition: 1.6 - 9.7 2003 Foto: Ján Šipöcz 

Zorka Lednárová
Cesta mesta
Kurátorka: Jana Babušiaková
Trvanie výstavy: 1.6. – 9.7.2023
Galéria Medium, Hviezdoslavovo nám. 18, Bratislava

Slovenská sochárka a multidisciplinárna umelkyňa Zorka Lednárová vo svojom výstavnom
projekte reflektuje fyzické bariéry a obmedzenia, ktoré sú pre niektorých z nás neviditeľné,
pre iných sú však prakticky nezdolateľné. Jedná sa o tému, ktorej sa v posledných rokoch
venuje i preto, lebo ju ako osoba s obmedzenou možnosťou pohybu zažíva na vlastnej koži -
hovorí o vôli a túžbe po slobode, ktorá je univerzálne pociťovanou hodnotou bez ohľadu na
akýkoľvek hendikep či inakosť.
Zdravý človek verejný priestor vníma inak a preto je jej zámerom skrze médium maľby,
sochy či videa, ale i aktivistickými guerilla zásahmi či participatívnym zapájaním rôznych
skupín obyvateľstva sprostredkovať jej odlišnú skúsenosť s chodníkmi, podchodmi či vstupmi
do budov. Otvorene pritom prezentuje i svoje pocity a túžbu po podmienkach, ktoré by i
zdravotne znevýhodneným umožnili dôstojný a samostatný pohyb po meste. Nebojí sa pri tom
ani pomenovávať chyby a ponúkať funkčné riešenia. Tie sú zapísané v urbanizme našich
miest, pre zmenu je však potrebná predovšetkým zmena myslenia a uvažovania o tom, kto a
ako verejné priestory využíva. Vtedy si uvedomíme, ako nepriateľský je tento priestor k týmto
skupinám obyvateľstva, ktoré sú odsúdené na nesamostatnosť, neslobodu a nerovnocennosť a
kladie ich do nižšej, závislej pozície. Bariérovosť našich miest je dedičstvom prístupu k z
minulosti, kedy sa namiesto inklúzie hľadali riešenia v ich izolácii od zvyšku spoločnosti a
prípadnej ústavnej starostlivosti.
Nemožnosť vstúpiť podľa vlastného uváženia do priestorov verejných inštitúcií, nás atakuje
už pri vstupe do galérie. V priestoroch schodiska, ktoré zdraví ľudia bez premýšľania
vybehnú, Lednárová prezentuje príklady podobných prekážok, ktoré v Bratislave našla
spoločne so študentkami a študentami VŠVU a STU. Symbol vozíčkara pritom použila ako
piktogram pre zákaz vstupu, neželanú osobu, ktorý priamo v teréne lepila na miesta, kam
kvôli bariéram nemá prístup. Hneď oproti vchodu nás tento symbol inakosti v svetelnom boxe
víta v inej, efemérnej podobe kvetinovej lúky, ktorej potenciálom je budúce rozplynutie sa
prirodzeným premiešavaním rastlinných druhov. Inakosť môže mať tisíc podôb a všetky spolu
tvoria rozmanitosť spoločnosti.
Frustráciu z bariér necháva autorka zdravých jedincov pocítiť na vlastnej koži pomocou
hravých aktivačných prvkov, imitujúcich obmedzenia verejného priestoru. Jednou z nich je
akčná prekážková dráha pre vozík na nádvorí, inou špeciálne zhotovený nadrozmerný
schodík, meniaci perspektívu z obyčajného schoda, určeného na prekročenie, na veľkú
prekážku, ktorá vás zrazu takmer uväzní v obchode alebo vám nedovolí prejsť do ďalšej
miestnosti výstavy. Je tak adekvátna tej, ktorej čelia ľudia s obmedzenou možnosťou pohybu
pri bežných schodíkoch pred obchodmi či úradmi.
Lednárovej hlboko humanitnú výpoveď sprevádza často i fyzicky náročná maľba s pomocou
vlastného tela, ktorej výsledky a videozáznamy na výstave prezentuje. Pohyb, pre ostatných
tak obyčajný a nenáročný, pre ňu predstavuje extrémne vypätie, ktoré kladie do kontrastu s
„neprirodzeným,“ ale o toľko ľahším pohybom vozíka, ktorý využíva ako autorský maliarsky
nástroj. Takmer spirituálna konfrontácia s vlastným telom a plátnom v maliarskom
performatívnom procese záznamu pohybu po ňom pomocou archetypálneho jazyka (napr.
motív kruhu či postava anjela) hovorí o bolesti a neodškriepiteľných bariérach chorého tela,
ale predovšetkým o vôli, celosti a voľnosti, ktorú podpora spoločnosti jedincovi umožňuje
získať a prekonať tým vlastné fyzické limity.

Zorka Lednárová
Cesta mesta
Curator: Jana Babušiaková
Exhibition duration: 1.6. – 9.7.2023
Medium Gallery, Hviezdoslav Square 18, Bratislava

In her exhibition project, Slovak sculptor and multidisciplinary artist Zorka Lednárová
reflects on physical barriers and limitations that are invisible to some of us, but practically
insurmountable for others. It is a topic that she has been dealing with in recent years also
because she experiences it first-hand as a person with limited mobility - she talks about the
will and desire for freedom, which is a universally felt value regardless of any handicap or
otherness.
An able-bodied person perceives public space differently and therefore her intention is to
convey her different experience of pavements, underpasses or building entrances through the
medium of painting, sculpture or video, as well as through activist guerrilla interventions or
participatory engagement with different groups of the population. In doing so, she also openly
presents her feelings and her desire for conditions that would allow even the people with
physical condition to move around the city with dignity and independence, within the limits of
their abilities. She is not afraid to name mistakes and offer functional solutions. These are
written into the urban design of our cities, but what is needed for change this is, above all, a
change in thinking about who uses public spaces and how they are used.
Then we realise how hostile this space is to these groups of the people, who are doomed to be
dependent, unfree and unequal, and placed in an inferior, dependent position. The barrier
nature of our cities is a legacy of the approach from the past, when, instead of inclusion,
solutions were sought in their isolation from the rest of society and eventual institutional care.
The impossibility of entering the spaces of public institutions by choice attacks us as soon as
we enter the gallery. In the space of the staircase, which healthy people run up without
thinking, Lednárová presents examples of similar obstacles that she found in Bratislava
together with students of the Academy of Fine Arts and Design in Bratislava and Slovak
University of Technology in Bratislava. She used the symbol of a wheelchair user as a
pictogram for a no-entry sign, an unwelcome person, which she glued directly in public space
to places where he or she has no access due to the barriers.
Directly across from the entrance, this symbol of otherness shines from the light box and
greets us in another, ephemeral form of a flower meadow with the potential for its future

• dissolution through the natural mixing of plant species. Otherness can have a thousand forms,
  and together they make up the diversity of society.
  The author makes healthy individuals feel the frustration of barriers first-hand by using
  playful activating elements, imitating the limitations of public space. One is an action-packed
  obstacle course for a wheelchair in a courtyard, another one is a specially made oversized
  step, changing the perspective from an ordinary step, meant to be crossed, to a large obstacle
  that suddenly almost traps you in the shop or doesn’t let you go to the next room of the
  exhibition space. It is an equivalent to the obstacles faced by people with limited mobility on
  common stairs outside shops or offices.
  Lednárová’s profoundly humanistic statement is often accompanied by physically demanding
  painting with the help of her own body, the results of which she presents in the exhibition,
  together with video footage. Movement, so ordinary and effortless for others, represents an
  extreme effort for her, which she juxtaposes with the “unnatural,” but so much easier
  movement of the wheelchair, which she uses as a painting tool. The almost spiritual
  confrontation with her own body and the canvas in the painterly performative process of
  recording movement over it using archetypal language (e.g. the motif of a circle or the figure
  of an angel) speaks of the pain and the undeniable barriers of the ill body, but above all of the
  will, wholeness and freedom that the support of society enables the individual to acquire and
  thus overcome his or her own physical limits.